Blog Slávky Novákovej: Príbeh z Heroes
V sobotu popoludní sme sedeli so známou v jej obývačke a popíjali červené vínko. Bolo pekné májové popoludnie a ja som mala dobrú náladu, lebo keď som bola červený mok kúpiť, trúbil na mňa môj prerekvalifikovaný kolega z taxíku, a keďže to bola kedysi moja srdcovka, ohromne mi stúplo sebavedomie /také sme my ženy/.
Tak sme teda sedeli pri vínku, známa nohy v lavóri, keď zazvonil telefón.„Ideme do mesta!!!“, zavelila moja hostiteľka. „Zavolala ma Eva, aby som sa išla pozrieť na vystúpenie jej syna Borisa, ktorého všetci volajú Bobeš.“
Skupina sa volá Heroes, poznajú ju všetci vyznávači brejku a free stylu. Bobeš robí pre skupinu choreografiu, sám perfektne tancuje a okrem toho aj brejk učí v hoteli Váh a na priemyslovke.
Skrátka, je brejkom posadnutý a posadnutí sú ním aj všetci členovia skupiny Heroes.
Atmosféra, ktorú chalani zo skupiny urobili, bola neopakovateľná, o čom svedčilo hlasné skandovanie prevažne mladého obecenstva. Chlapci v zelených tričkách s výraznými ružovými nápismi to roztočili, každý predviedol svoju kreáciu, dokonca tam zazneli aj rapové piesne.
Keď sme išli naspať, tak mi rozprávala Bobešova mama príbeh jedného chlapca zo skupiny Heroes,menom Caňo, ktorý ho sám zložil a naspieval do rapovej piesne. Spieva v raperskom štýle o tom, ako sa vrátil z tábora a na zastávke ho čakala mama, aby mu povedala, že mu zomrel otec. Príbeh má ďalšie smutné pokračovanie o tri roky:
Keď som prišiel domov, mama bola na zemi
Zavolal som záchranku a opýtali sa ma,
Či fetuje….
Znie smutné pokračovanie príbehu mladého chalana, ktorého mama na následky cievnej príhody ostala ležať, odkázaná na starostlivosť druhej osoby a stará sa o ňu on za pomoci opatrovateľky.
Keď Vám bude veľmi ťažko a budete si myslieť, že všetko na Vás padá, že už ťažšie nemôže byť, spomeňte si naňho, čo všetko musel prežiť vo svojom mladom veku, s čím sa musel vyrovnať a s akými pocitmi musí žiť ďalej….
Keď som ja pred dvoma rokmi prišla z dovolenky, otec ma privítal so slovami: „Mamička nám umiera“ , moje prvé kroky viedli do nemocnice, kde som svoju mamu uvidela v stave, na aký nezabudnem. Moja mama žije, ale je tiež odkázaná na pomoc druhej osoby.
Život sa nemazná, niekomu nadelí viac, niekomu menej, a niekomu toľko, že sa to nedá uniesť…
Viem čo to je, keď sa človek strašne bojí o svojho príbuzného. Preto sa ma príbeh chalana z Heroes bytostne dotkol.
