James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti…Fatum meum in manu mea …

Na chodbe pohľad do zrkadla a uvedomenie si svojej slabosti. Jasná nechuť sa na seba ani pozerať. Vlasy dlhé a kučeravé. Celý zarastený. Čúranie bolo vykúpením. Umytie si tváre a zubov ešte väčším. Pochod naspäť do postele. Zakopnutie o 3 dni staré škatule od pizze. Prilepenie blata na prepitú nohu. Pocit hanby.
Zahľadenie sa na pivové flašky na okne mi pripomenuli stredu. Šli sme na pivo.
–          Nazdar poď na pivo.
–          To už? Naši sú ešte len za prvou zákrutou.
–          Nevadí, šak na pivo, čo stresuješ dáme jedno dve a pôjdeme domov.
–          Okej teda. Je u mňa aj Romeo. Pôjde s nami.
Romeo mi otravoval život celý deň. Mám ho rád, ale počúvať ho celý deň? To je nadľudské sily.
–          Pripravený?
–          A na čo?
–          Šak na ďalšie kolo.
Otázka veľmi správne položená. Už v dosť podnapitom stave sedím za stolom.
–          Brácho, už nie. Veď mám ešte jedno pred sebou.
–          Okej. Chalani. Vy si nedáte?
Brácho prišiel na prázdniny domov. Aj to tak dopadlo. No som rád, že sa v podstate už dáva dokopy. Býva sám. Má prácu. A po jeho životných skúsenostiach sa už iba raz za čas sfajčí, ale očividne si to kompenzuje chlastom. Dá sa to nazvať výhrou?
Otváram oči. Spal som v obyvačke. Trochu som poupratoval. Prebral brata. Ten navaril. No nedalo sa to jesť. Bolo to tak neskutočne štipľavé.
Začali sme piť hneď ráno. Foter zabudol svoju domácu hrušku v chladničke. Osudová chyba! Len je otázne, že pre koho. Večer sme šli zase na pivo. Tip ako sme dopadli? Veľmi zle. Do rána u mňa spal Leo.
Ráno sme už boli všetci pripravený na výstup na Havran. Leo mi volal, že čo má kúpiť. Kúpil neakú fľašu, zobral domáce. A my sme spravili to isté. Bol som veľmi rád, že ide aj Emily.
Emily mi v poslednej dobe veľmi pomohla a aj pomáha. Keď si s ňou píšem po nete, iba ju zbadám, že je tam a hneď ma napadajú osudové otázky života. Vážim si na nej, že má svoj názor, a keď nie, dá si to vysvetliť. Je to skvelý človek.
Výstup dopadol dobre. Všetci sme sa zabavili. Na pár hádok. Keď sme prišli domov, už ma čakali Tomi, Tatko a Fabo. Fabo spitý ako riť, no ja tiež. Prezliekol som sa a šiel s nimi do Hlohovca na párty k Tomiho frajerke. Bolo v pohode.
Bavil som sa. V jednom podniku sme natrafili na partičku chalanov s ktorých jeden sa lúčil zo slobodou. Jeho kamaráti mu tam zavolali defku. Tančila na stole a my sme sa iba prizerali. Bola to čiernovláska. Celkom pekná. S urobenými prsiami.
To, že som prepil ďalej celý víkend ma dostalo.
Pohľad mi už spadol z fľašiek. Vyvalil som sa na posteľ a rozmýšľal nad sebou, ako sa hanbím. Koľko som porušil svojich zásad. Hrôza. Zvoní telefón. Romeo. Dal som iba stíšiť. Nemal som chuť sa s nikým baviť. Bál som sa ísť aj na net. Neviem prečo.
Chytil som knihu a šiel si ju dočítať. Mám rád silné knihy. Knihy, ktoré nie sú o hradoch, zámkoch, ale o živote. Knihy, ktoré ma donútia myslieť. Po jej prečítaní sa mi vybavovali spomienky z detstva, rannej puberty či večera predtým.
Uvedomil som si, že človek akoby všetkých ľudí písal postupne na jeden papier pod seba. Časom sa tam dá nájsť 30 mien priateľov. Mená rodiny. Lások. A rozmazaných fľakov. No vždy, keď sa niečo pokazí, tak sa papier pokrčí. Horšie je, že celý a nie iba ten jeden riadok.
Sem tam na neho padne slza a nejaké meno sa rozmaže tak, že sa už nedá čítať. A my si na neho, už nikdy nespomenieme. Iba tam po ňom ostane špinavé miesto.
Posteľ je veľmi dobré miesto na životné úvahy. Uvedomil som si v tom momente. Za jeden víkend sa dalo všetko vlastne do poriadku. Za prepitý jeden víkend som si to takto vysvetlil. Všetko mi zrazu dávalo zmysel. Sany, Tomi, Fabián,  Florián, Tatko, Brácho, Romeo, Emily, Všetkých som potreboval. A teraz či som silná povaha alebo nie…