Bez sprievodu sa na vozíku do mesta neodváži

Ako člen bezbariérovej komisie a pomáhajúci dobrovoľník aktívne posiela pripomienky a návrhy na odstraňovanie prekážok, s ktorými sa stretávajú.
Piešťany opäť bojujú o Oskara bez bariér, ako toto ocenenie vnímate vy?
– Keď sme do Piešťan prišli, hovorili nám, že by sme nemali chodiť do mesta viacerí, najviac dvaja-traja. Odvtedy sme poskočili obrovský kus dopredu. Spolupráca s mestom je veľmi dobrá, vychádzajú nám naozaj v ústrety.
Keď porovnám, koľko sa robí u nás a koľko inde, kde napríklad urobia jednu bezbariérovú ulicu a je z toho veľká sláva, tak si ocenenie určite právom zaslúžia.
Avšak dnes už nejde len o množstvo, ale i o kvalitu. Ulice ako Hollého, Záborského či Vajanského zrekonštruovalo mesto na európskej úrovni, majú aj protišmykovú úpravu a sú naozaj bezpečné. Museli sme však požiadať, aby niektoré chodníky prerobili.
Napríklad na Hollého bola ľavá strana bezbariérová, ale napravo pri bývalom vojenskom kúpeľnom ústave sa vozičkár na chodník alebo z neho nedostal. Podobný problém bol aj pri Tescu a Family centre, kde bolo tiež treba rozobrať niektoré nájazdy a urobiť ich nanovo.
Čoho sa týkali posledné pripomienky, ktoré ste dávali?
– Naposledy sme dali žiadosť o bezbariérovú úpravu sídliska Nikola Teslu a máme prísľub od radnice, že bude hľadať financie. Pripomienkovali sme tiež novú stavbu Domossu neďaleko našej bytovky.
Problémy sa začínajú už pri plánoch, architekti často zabúdajú na telesne postihnutých alebo navrhnú nájazdy s príliš ostrým sklonom či bez protišmykového povrchu. Ako napríklad rampa na novostavbe OTP banky, ktorá je doslova nebezpečná. Životnám komplikujú aj nové autobusy.
Ako je to možné? Neboli kúpené práve kvôli telesne postihnutým?
– Áno. Bojovali sme za ne. Lenže niektoré nástupištia nie sú prispôsobené nízkopodlažným vozidlám, preto musíme nastupovať a vystupovať na ceste. Z cesty je zasa do autobusu vysoko, a keď vodič nespustí plošinu, tak sklon dosiahne až 50 centimetrov, a to je pre vozík neprekonateľná výška. Keď sme mali jeden stroj, vodič bol na obsluhu plošiny zvyknutý.
Dnes sú niektorí šoféri veľmi neochotní a tvrdia, že nemajú v popise práce pomáhať vozičkárom. Aj sme to hovorili na SAD, ale povedali nám, aby sme chodili s asistentom. Lenže oni nie sú s nami stále a každý hendikepovaný nemá asistenta.
Mali by sme mať rovnakú možnosť byť sebestační ako zdraví ľudia. Už sa obávam ísť do mesta sám. Naša radosť z nových vozidiel sa tak zmenila na starosť. Problém vidím naozaj len v ľuďoch, keď som bol v Prahe, jazdil som všade autobusmi a nikdy som sa nestretol s takým prístupom ako tu. Aby som rozmýšľal, aký vodič pôjde, či bude ochotný spustiť plošinu, alebo ma čaká prosiť o pomoc cestujúcich? Niektorí z nás dokonca prestali chodiť autobusom.
Ktoré ďalšie bariéry musíte ešte prekonávať?
– Podchod pod železnicou je naozaj nešťastne riešený. Bežný vozičkár ním sám neprejde, iba ak má vyšportované ruky alebo elektrický vozík. Inak ho musí niekto potlačiť. Okrem toho nám začínajú pribúdať prekážky v obchodíkoch v centre.
Každý nový majiteľ začína s podlahou a kedysi bezbariérové vstupy menia na problémové. Ani k lekárom nemáme taký prístup, ako keď väčšina z nich fungovala na poliklinike. Dnes majú ambulancie v rôznych domoch a niekde sa na vozíku ani nedá dostať dovnútra. Stále máme čo riešiť, pretože nestačí prekážky iba odstrániť, musíme sa starať aj o zachovanie tohto stavu.

SAD sťažnosti neeviduje

Na problémy s autobusmi, ktoré v rozhovore spomenul Ján Bodžár, sme sa opýtali aj vedúceho piešťanského strediska Slovenskej autobusovej dopravy Štefana Kubáňa. Potvrdil, že v začiatkoch, keď začali jazdiť nové autobusy, sa vyskytli nejaké sťažnosti, kým si šoféri zvykli narábať s plošinou. „Vodič musí najskôr vybaviť cestujúcich, zaistiť si pokladňu, a až potom môže spustiť plošinu a pomôcť vozičkárovi nastúpiť." Myslí si, že niekomu mohlo prekážať dlhšie čakanie. V súčasnosti žiadne nové sťažnosti neevidujú, ale ak nejaký problém vznikne, určite ho budú riešiť dohovorom konkrétnemu vodičovi.