Lužný les šepkával rieke, že ju má rád

Až deväťdesiat percent Slovenska zaberali šírošíre zelené lesy. Rieky, pretekajúce krajinou, vytvárali čarovné zákutia a meandre. Na jar sa vylievali zo svojich korýt a po silnej, zvedavej vode rinúcej sa z hôr ostávali na brehoch nánosy jemnej hliny a piesku, zlomených konárov i semenáčikov, ktoré sa do živinami bohatej zeme uložili ako do perinky.
Z nich sa potom obnovovali zdravé, krásne lužné lesy. Človek, zvieratá, rastliny aj rieky a potoky žili vo vzájomnej symbióze a harmónii. O lužnom lese i rieke Váh koluje množstvo legiend. Jednu z nich porozprával študent ekológie Pavol Stranovský z občianskeho združenia Pangea.
Do nášho mesta prišiel koncom apríla na pozvanie organizátorov projektu Stromy a my. Celodenné putovanie za zázračným svetom rozprávkových aj skutočných stromov oživil na piešťanskom gymnáziu starou pltníckou legendou o vzniku Váhu.

Hrádze lesu ublížili

Ľuďom, ktorí sa usídlili po pravom i ľavom brehu rieky, prinášala voda životodarnú silu. Takmer po celej dĺžke ju lemovali lužné lesy. Tie ale postupne mizli. V snahe spútať rieku, ktorá spôsobovala rozsiahle záplavy do pevného koryta, človek takmer zlikvidoval krásne lužné lesy s pestrou flórou aj faunou.
Útržky z nich sa nachádzajú aj pozdĺž Váhu, ktorý preteká Piešťanmi. Pavol Stranovský radí: „Ak ho chcete objaviť, musíte sa prejsť pozdĺž rieky. Nachádza sa najmä v medzi hrádzovom priestore. Spoznáte ho podľa väčšieho množstva vŕb. Sú to jediné stromy, ktoré dokážu žiť v trvale premočenej pôde.
V čase záplav rieka vŕby čiastočne, ba niekedy aj úplne pohltila. Kúsok ďalej od brehu nájdete takzvaný mäkký lúh. Pod kríkmi drieňu sú všakovaké byliny, najmä však žihľava. A nad ňou opäť vŕby, jelše, ale aj topole čierne. Škoda len, že ľudia začali pestovať les na hospodárske účely. A tak sa do nášho lužného lesa dostala zjednodušená forma lesa."

Bolo tu viac orliakov

Rastie tu monokultúra pozostávajúca zo šľachteného euro-amerického topoľa, ktorý vyrastie rýchlo, je rovný a hospodársky cenný. Je to ale kontraproduktívne, pretože čím je prostredie rôznorodejšie, tým pestrejší a zdravší život je nielen v lužnom lese, ale aj v rieke.
Tým, že sa narušil prirodzený kolobeh, takmer u nás zmizol nádherný vták orliak morský, pretože tento krásavec s rozpätím krídel možno aj 2,5 metra potrebuje na svoje hniezdenie staré lesy a pokoj. Kedysi aj v okolí Piešťan bývalo oveľa viac bocianov čiernych. Mäkké lužné lesy, ktoré sa nachádzajú blízko riečnej hladiny, pozvoľne prechádzajú do tvrdých lužných lesov.
Tu už je trošku suchšie, je tu aj viac stromov. Tvrdý luh sa už viac podobá klasickému lesu. Nájdete tu bresty, javor poľný, dub letný, ale aj lipu, jaseň a sem-tam aj všetky stromy, ktoré rastú v nížinách. Do tvrdého lúhu vnikne voda len pri veľkých povodniach.
A tie sa v Piešťanoch vďaka vážskej kaskáde až tak často nevyskytujú. Podzemná voda je tu však stále veľmi blízko. Vzlínaním sa dostáva až ku koreňom rastlín. Podľa ekológa voľakedy lužné lesy plnili aj protipovodňovú funkciu. Silné zdravé korene stromov spomaľovali vylievanie vody z brehov. Tým, že sa rieka spútala a postavili sa na nej hrádze, v upravenom toku sa zvýšila rýchlosť vody a na jar, keď sa topí sneh, zvýšila sa jej ničivá sila.