Karel Plíhal vypredal Kursalon

Tento virtuózny gitarista s láskavým hlasom nie-len hral a spieval, ale predstavil sa aj ako rozmarný básnik. Jeho krátke veršíky vyvolávali výbuchy smiechu. S piešťanským publikom sa mu lúčilo ťažko: „Vy jste tak báječné publikum, že vás tak skoro neopustím."
Dnešné obecenstvo bolo rôznorodé. Chce to asi riadny kumšt zaujať mladých, aj skôr narodených…
– Som rád, ak by ma počúvali iba moji vrstovníci, už by ma to nebavilo. Samozrejme, preháňam. Vnímam to celé ako veľké šťastie. A čím som starší, tým viac sa z toho radujem.
Ako vytvárate dramaturgiu koncertov?
– Mám obdobie, keď si ju pekne poskladám tak, ako to práve cítim. Hrať rovnaké skladby do omrzenia by nebavilo ani mňa, ani divákov. Pripadal by som si ako verklík.
Napísali ste knihu krátkych vtipných básničiek – Jako cool v plote. Ľudia si ich sťahujú z internetu, neuvažovali ste o ďalšej?
– Aj dnes som recitoval asi tridsať nových. Uvidím, čo s nimi spravím.
Čo si vážite na ľuďoch najviac?
– Vážim si odvahu, pokoru, zmysel pre humor, pracovitosť a férovosť.
Čo by ste robili, ak by ste prestali spievať?
– Nemám dôvod skončiť, lebo spievanie ma baví. Ľudia chodia na moje koncerty už dvadsaťpäť rokov. Uvažovať o konci kariéry – to by bolo rúhanie. Mňa spievanie fakt baví.
Po prvýkrát som vás videla na plzenskej Porte. Písal sa tuším rok 1985. Za ten čas ste prešliapali kus cesty ako hudobník, textár, skladateľ. Ktoré obdobie bolo vo vašom živote najlepšie?
– Určite ho prežívam teraz. Mám pekný súkromný život, píšem nové piesne, som veľmi spokojný. Som stále plný ideálov. Viem, čo chcem robiť, aj keď s pribúdaním rokov mi to už ide trošku pomalšie. Je to logické – s vekom aj premýšľanie viac bolí.
Uvažovali ste o pozvaní manželky do piešťanských kúpeľov?
– Určite nie. Oddych si predstavujem tak, že si doma vezmem gitaru a cvičím. Mám veľké šťastie – môj životný koníček je aj mojím zamestnaním, pri ktorom vlastne oddychujem. Veľmi rád si čítam aj poéziu.
Romány zásadne nečítam. Kupujem si skôr astronomické a vedecko-populárne knihy. Sú fantastické, pretože sú také ťažké, že keď si po koncerte prečítam dve stránky, okamžite zaspím.
Vraj so sebou nosíte aj synonymický slovník…
– Áno, aj do Piešťan ma sprevádzal. Kúpil som si už tretí, pretože predchádzajúce som zodral. Hľadám v nich pomoc, keď mi uviaznu slovká. Je dobré veľa čítať. V dnešnej dobe je ťažké odtrhnúť oči od internetu a televízie a prinútiť sa čítať a rozprávať sa. Doma si už nepúšťame televíziu, radšej si čítame a počúvame rádio, pretože rozhlas rozvíja fantáziu.
Súvisí váš záujem o galaxie s tým, že kedysi ste trávili čas pri ohníku, kde praskal oheň, nad vami bolo len šíre nebo plné hviezd…
– Asi máte pravdu. Praskot ohňa, prítomnosť slečny – to zvádza k hviezdam. Priznám sa, astronómii skoro vôbec nerozumiem, mňa iba baví čítať si o nej a pochopiť ju. Mám dokonca ďalekohľad. Nie profesionálny, ale celkom dobrý.
V Piešťanoch strávite ešte jeden deň. Kde budete nocovať a čo by ste tu chceli vidieť?
– Ubytovaní sme v Penzióne pod vežou a zajtra si určite vyrazíme niekam na kávu. Večer nás čaká vystúpenie v klube na Vajnorskej v Bratislave. Má to svoju atmosféru.
A ako sa vám spievalo v našom Kursalone?
– Usporiadatelia splnili moje dosť prísne podmienky, takže som spokojný. Vyžadujem ticho, aby ma ľudia počuli, zahĺbili sa do piesní. Spočiatku sme sa báli akustiky, ale keď sa sála naplnila ľuďmi, zvukové pomery sa zmenili, takže sa mi hralo veľmi dobre. Bál som sa jazykovej bariéry. Predsa – časy sa zmenili. Ale som šťastný, že ľudia až na dva veršíky, ktoré neboli také vtipné, reagovali smiechom a potleskom, takže mi rozumeli. Aj keď vzadu asi trošku slabšie počuli.
Viem, že to tu nevyriešime, ale predsa. Čo si myslíte – kedy nastane v našich krajinách taká zmena, aby sa ľuďom žilo lepšie?
– Ešte je skoro. Aj naša generácia je chytená boľševizmom, ktorý odíde až s nami. Potom aj voľby budú vyzerať inak. Ľavica nebude mať navrch, pretože ju volia väčšinou dôchodcovia, ktorým bývalo dobre. Ale nie som typ, čo nadáva na politiku. Som optimista. Do politiky sa radšej nemiešam.
Vidím, že ste fajčiar, čo na to hovorí váš kašeľ?
– Fajčenie je môj celoživotný koníček a pľúca mám zatiaľ v poriadku. Skúšal som nefajčiť, ale vydržal som len tri dni. Bez cigarety som bol odporne protivný, takže moji najbližší boli šťastní, keď som si opäť zapálil.
Vaše piesne vyznievajú smutne, ale potom do nich vložíte veselý prvok…
– Nerád píšem smutné piesne. Keď to už začína byť veľmi sentimentálne a ponuré, urobím čiaru a hľadám spôsob, ako z toho vyjsť von.
Chce to mať dobrého filipa…
– To nemá s inteligenciou nič spoločné. Je to o intuícii. Ono to obyčajne chodí samo. Ale keď sa to objaví, poteším sa. Nepíšem piesne len preto, aby boli, to je strata času. Nechcem vyzerať ako starec , ale v päťdesiatke sa už niet kam ponáhľať. Ak chcem niečo vytvoriť, za čím si momentálne stojím, tak to píšem spontánne v správnom okamihu. A nemusí to byť ani dobré, ani zlé.
Chystáte sa na nejaké festivaly?
– Ľudí pod festivalovým pódiom moje piesne nezaujímajú. To by som musel hrať iba skladby typu – Ráda se miluje, ráda jí, a ďalšie otrepané. Ale to by ma nebavilo.
Každý z nás to asi vníma inak. Ja som si kúpila vaše staršie piesne, ktoré mi pripomínajú Portu a táboráky pod šírym nebom…
– Ale ja som už niekde úplne inde. Je to o hľadaní. Ak by som sa zamotal a opakoval to isté, bol by som infantilný. Ale pozor, netvrdím, že aj tie staré piesne nemám rád. Len nemá cenu opakovať sa.
Karel, kde teraz vlastne žijete?
– Býval som na vidieku, ale chcelo to zmenu. Praha je pre mňa dosť inšpiratívna, som tam šťastný. Je tam množstvo antikvariátov, kaviarní aj dobrých muzikantov. Takže sa musím riadne snažiť.
Kto je vaším vzorom?
– Človek sa časom vidí ako v zrkadle. Snaží sa byť dobrým hlavne kvôli sebe. Obdivujem milión ľudí, vážim si ich, ale za vzor mi neslúži už nik. Keď som mal dvadsať, obdivoval som vášho Kamila Peteraja, Borisa Filana, Mariána Vargu, Paľa Hammela. Tí ma zasiahli. A dalo by sa povedať, že ich mám v sebe stále – sú nepriamo aj mojimi vzormi.
Spievali ste niekedy vašim dnes už dospelým deťom uspávanky?
– Áno, je to veľmi dôležité. U nás sa vždy veľa spievalo a čítalo. Náš harddisk sa nabíjal práve z toho!
Máte nejaký sen v súvislosti so Slovenskom?
– Jeden mám. Snívam o tom, že raz vytiahnem auto a prídem sem namiesto k moru s celou rodinou. Chceme ísť naprieč Slovenskom. Ale ani omylom by sme nešli na turistiku. Ja najradšej niekam iba prídem a potom sa len kochám.
Nie ste náhodou narodený v znamení býka?
– Narodil som sa o polnoci, keď sa stretáva lev s pannou. Ráno som skôr lev a večer preklopím do panny a začnem šialene upratovať, čo je pre partnerský život hlúpe. Ale nič s tým nenarobím. Som, aký som.
Pripadáte mi ako človek, ktorý nevie zvýšiť hlas. Napadlo mi to, keď som vás v tichu koncertnej sály počúvala a premýšľala o tom, aký ste?
– To je len zdanie. Viem byť aj odporný, aj naštvaný, viem aj kričať, aj zlostiť sa. Som normálny chlap ako každý iný. Ale máte pravdu – na pódiu asi vyzerám mierumilovne. Lebo koncerty ma bavia, beriem si dobrú energiu od ľudí. Tá poloha mi sedí, tam sa vždy upokojím.