Katka Koščová potriasla nebom

Speváčka Katka Koščová v utorok 5. mája predstavila v piešťanskej frapperii  Kursalonu svoje najnovšie cédečko – Nebotrasenie. Bola to jej predposledná zastávka na koncertnom turné, ktoré skončila so svojou kapelou v Prahe. „V nedeľu ma čaká milá povinnosť, stanem sa krstnou mamou, pretože mojej sestre sa narodil prvý synček – Maťko. Je nádherný a máme z neho všetci obrovskú radosť,“ tešila sa na návrat do Prešova Gaučaňa, ktorá aj napriek únave z turné sršala dobrou energiou a radosťou.

Prečo ste sa z veľkých scén presunuli do malých klubových priestorov? Predsa – hrať pre vypredané Pasienky, potom napríklad tu vo frapperii Kursalonu, kde vás počúva päťdesiat-šesťdesiat ľudí, je poriadny rozdiel. Nemáli sa vám to?
– Práveže nie. Je to úplne super! Vždy som to brala tak, že SuperStar je šou a že k nej patria aj vypredané haly. Vedela som, že keď sa súťaž skončí, každý z finalistov musí začať odznova a úplne pomaličky.
Najskôr treba hrať pre málo ľudí a postupne si vychovávať a získavať vlastné publikum. Ja nemám rada veľké priestory. V malom klube ľudia súznejú. Neviem, aký iný výraz by som na to použila. Tam sa dá navodiť príjemná, možno až trochu melancholická atmosféra. Ľudia sa vedia so mnou smiať, možno aj trochu plakať. Je to čarovné.
Na novom albume Nebotrasenie ma zaujala pieseň s poetickými slovami. Ja som si ju nazvala Pieseň o zamilovaných siamských dvojčatách zrastených prstami. Vy ste ju nazvali Pri sebe. Kto ju vlastne napísal?
– Pôvodne to bola básnička Jána Štrassera. Keď som ju objavila – dlho mi nešla z hlavy, bol to pre mňa silný zážitok. V tom čase sme dokončovali album. A ja, večne nespokojná, som chcela napísať ešte zopár pesničiek. Keď som našla tú báseň, mala som pocit, že sa mení na pieseň sama od seba.
Nestáva sa mi bežne, že sa pozriem na text a vymyslím k nemu melodickú linku. Poradie je obyčajne prevrátené. Najskôr mi v hlave zvučí melódia, až potom k hľadám text. Preto tá pieseň o láske bola pre mňa zázrak. A zázraky nesmieme odignorovať.
Keď porovnávate Katku spred štyroch rokov a Katku, s ktorou sa rozprávam teraz, čo je na tej dnešnej Kataríne lepšie?
– Už si asi viem povedať, čo chcem. A viem to aj spraviť. Hlavne verím veciam, ktoré robím naplno. Pred rokom som spievala na Jarošovom koncerte štyri piesne. Dve svoje a dve vianočné – prevzaté.
Kamarátka mi vtedy povedala – Katka, ja ti verím len vtedy, keď spievaš prevzaté skladby. Prečo máš s interpretáciu vlastných taký problém? Nehanbi sa, neskrývaj sa za niečo. Veď tie tvoje pesničky sú také pekné. Vtedy som si povedala, že si začnem viac veriť a prijala nové normy.
Ak by ste mali možnosť zbaviť sa nejakej zlej vlastnosti, ktorá by to bola?
– Niekedy sa až na seba zlostím, že som taká lenivá. Aj preto mi prischla prezývka – Gaučaňa. Uvedomujem si, že keby som sa toho neduhu zbavila a bola by som pracovitejšia, dokázala by som urobiť oveľa viac vecí.
Dokončili ste album, dáte si teraz chvíľku pauzu?
– Ani nie, chceme čo najviac hrať, aby sme sa s novými pesničkami zhrali a zžili.
Oslovujú vás médiá i rádiá. Ktoré?
– Veľké komerčné rádiá nás ignorujú. Lepšie povedané – to, čo momentálne hrám, nie je až také popové. Komerčným rádiám sa to nehodí do ich formátu. Ale ja sa ani veľmi nesnažím o to, aby sa im to hodilo.
Počuť nás je skôr na regionálnej úrovni z malých rozhlasových staníc a naše piesne púšťa do éteru aj Slovenský rozhlas. S chalanmi z kapely sme si povedali, nech si hrajú, čo sa im hodí. A tým pádom sme všetci spokojní. Oni si vyberajú, čo chcú a my sme radi, že nás púšťajú.
Kde vám ešte oči žiaria takou veselosťou ako na koncertoch?
– Na gauči. (smiech) Ale to závisí na konkrétnom okamihu. Veľmi dobre sa cítim v spoločnosti ľudí, ktorých mám rada a na ktorých mi záleží. Sú to moji kamaráti a rodina. Teraz sa mi úplne čerstvo narodil malý synovec Matej. Sestra s ním chodí a prechádzky, maličký má už dva týždne.
Ešte som si ho poriadne neužila, pretože posledné dni som koncertovala. Ale včera sme boli spolu na dlhšej túre s kočíkom. Bolo to úžasné! V nedeľu máme krstiny a ja budem krstná mamička. Premýšľala som, aký darček Matejkovi kúpim, no Veronika mi povedala, že chce nejakú špeciálnu deku s oblúčikom a hrkálkami. Košieľku, tú má na starosti naša mama. Som dosť praktický človek. Bábätku kúpim to, čo preň Veronika naozaj potrebuje. Nekupujem somariny.
Budete svoje prvé krstniatko rozmaznávať?
– Nie som zástanca veľkého rozmaznávania. Samozrejme – láska je dôležitá a tú mu dám. Ja nie som rodič, ale veľké rozmaznávanie nie je dobré. Pretože deti sú vnímavé a potom už vedia, čo si ku komu môžu dovoliť. Keď Maťko trošku vyrastie, možno mu nebudeme môcť odolať. Je to prvé dieťa v rodine. A tak ho zahŕňame veľkou pozornosťou.
Prežívate nejakú lásku?
– Áno, už dva roky. Funguje to perfektne, my už spolu aj bývame.
Nebudem vyzvedať, len ak mi to prezradíte. Keď chcete, môžeme sa baviť napríklad aj o vašej inej veľkej láske – o čítaní kníh…
– Cez koncertné turné nič nestíham. V aute mi býva zle, preto počas cestovania nečítam. Ale pred nedávnom som dočítala Štvrtú ruku od Johna Irvinga. Tohto spisovateľa mám veľmi rada, pretože píše krásne veci. Dlho som neplakala, ale keď som čítala Svet podľa Garpa – aj som sa smiala, aj som plakala. Prežívala som všetky pocity, ktoré človek má, keď je nabitý emóciami. Irving predostiera bizarné situácie, vyberá si zvláštne charaktery postáv. A to je príťažlivé.
Čo čítate, keď nechcete plakať?
– Keď si chcem oddýchnuť, mám rada poviedky od Williama Saroyana a Woodyho Allena. A nesmiem zabudnúť – teraz zbožňujem Harryho Pottera. Na tom teraz ulietam. Všetkých sedem častí si čítam aj dvakrát za rok. Frajer sa mi stále smeje, že to už ani nie je normálne.
Tvrdí, že o chvíľu začnem čarovať aj ja. Mám rada dej tohto románu a obdivujem ako britská spisovateľka Joanne Rowlingová dokázala, že deti, ktoré chodili do čarodejníckej školy, v každej časti každý rok rástli.
Ona ich famózne rozvíjala, skvalitňovala a riešila tam mnoho dôležitých vecí. Stali sa síce rozprávkovým hrdinom, ale aj v reálnom svete, aj v tom mojom, sa často vyskytujú podobné záležitosti. A čo sa mi na Harry Potterovi páči najviac – v ľudových rozprávkach obyčajne bojuje dobro proti zlu, charaktery postáv sú tam jasne špecifikované.
Ale v Harry Potterovi aj kladný hrdina mohol v minulosti prežiť niečo, za čo sa v súčasnosti hanbí, čo je zlé. A tým sa stáva hlboko ľudským. Lebo nik z nás nie je iba dobrým a iba zlým. Každý človek prechádza životom, keď sa v určitom období na seba radšej ani nepozrie do zrkadla, aby sa nemusel hanbiť.