Nositeľ Nobelovej ceny Gajdusek skúmal kanibalov
Termálne pramene privádzajú do Piešťan nielen pacientov, ale aj ľudí, ktorí im pomáhajú „lámať barle“ – lekárov a zdravotníkov. Jedným z tých, ktorý u nás našiel svoj nový domov, je aj pôvodom Zvolenčan, dnes medzinárodne uznávaný odborník, profesor Jozef Rovenský.
Pôsobí ako riaditeľ Národného ústavu reumatických chorôb, reumatológ, vedec i publicista. Vydal niekoľko desiatok odborných diel a v súčasnosti spolu s riaditeľom Štátneho archívu v Liptovskom Mikuláši, Petrom Vítekom pripravuje monografiu Významní slovenskí lekári. Autori do nej zozbierali údaje o približne stovke lekároch, spätých so Slovenskom, ktorí dosiahli úspechy vo svete. S ich príbehmi sa ešte pred vydaním publikácie budú môcť stretnúť čitatelia na stránkach našich novín. Profesor Rovenský nám k pripravovanej knihe poskytol krátky rozhovor.
1. Čo bolo pre vás impulzom pre napísanie tejto monografie?
Pri mojich cestách do zahraničia som sa ako reumatológ stretol s viacerými lekármi, ktorí mali slovenské korene a rozprávali mi o tom, z akej dedinky pochádzajú ich rodičia. Jedným z nich bol i profesor Robert Lahita z New Yorku. Slovensko navštívil, keď bol v Európe na kongrese a vyhľadal aj svojich príbuzných v Prešove a na Štrbe.
Začalo ma to tak širokospektrálne zaujímať a spolu s Petrom Vítekom zo štátneho archívu sme sa rozhodli pozbierať údaje o významných slovenských lekároch, ktorí majú korene na Slovensku a dosiahli zaujímavé úspechy.
Pri výbere sme nebrali ohľad na spoločenský pôvod, sú medzi šľachtici, ale aj takí, ktorí vyšli z najchudobnejších pomerov, ani na náboženské vierovyznanie či politické presvedčenie. Zaujímala nás len ich profesionalita.
2. Sú medzi nimi aj lekári z Piešťan a okolia?
Áno, určite tam zaradíme minimálne dvoch významných lekárov, reumatológa Ladislava Schmidta, a lekára a spisovateľa Gejzu Vámoša, ktorých osudy popísal vo svojej knihe Kúpeľní lekári v Piešťanoch aj náš kolega Tibor Urbánek.
3. Slovenské korene má vraj aj jeden z nositeľov Nobelovej ceny za medicínu…
Áno, je to Carleton Gajdusek, ktorého otec pochádzal zo Smrdákov. Objavil priónovú chorobu nazývanú Kuru, ktorá spôsobovala predčasné úmrtia niektorých príslušníkov domorodého kmeňa Fore na Novej Guinei. Zdrojom infekcie boli priónové proteíny, ktoré sa transformovali do mozgového tkaniva toho, kto požil ľudský mozog od mŕtveho člena kmeňa.
4. Venovali ste nejakú špeciálnu časť aj reumatológii?
Budú tam zastúpení aj reumatológovia, už spomenutí piešťanskí lekári, profesor Lahita a pravdepodobne Gerald Rodnan z Pittsburghu, ale musíme ešte dohľadať informácie do jeho životopisu. Prácu na knihe sme začali pred tromi rokmi, ale ešte stále pokračuje…
5. Kedy plánujete vydanie knihy?
Najskôr by mala vychádzať na pokračovanie v Piešťanskom týždni a keď bude dielo ucelené a v zdraví dožijeme aj s Petrom Vítekom, tak za dva roky. Potrebujeme ale ešte doplniť a pozisťovať nejaké životopisné údaje.
Významní slovenskí lekári (1): Lekári 19. storočia
Dr. Anton GENERSICH
* 4. 2. 1842 Trnava, + 4. 6. 1918 Budapešť – významný lekár, patológ, člen Akadémie vied
Gymnázium absolvoval v Kežmarku. Medicínu študoval v Pešti, kde bol už počas medických rokov asistentom profesora Arányiho. Diplom získal v roku 1865. Neskôr absolvoval študijné pobyty na najlepších pracoviskách patologickej anatómie v Európe: u Rokitanského a Strickera vo Viedni, u Virchowa v Berlíne a u Recklinghausena vo Wirzburgu.
Po penzionovaní Arányiho sa Genersich uchádzal aj o katedru patológie na peštianskej fakulte. Genersich sa nakoniec dostal na čelo katedry v Kluži. Takmer 25 rokov pracoval v Sedmohradsku. V rokoch 1876-1877 vykonával aj funkciu dekana a o rok neskoršie (1877-1878) aj funkciu rektora druhej univerzity Uhorska.
Genersich vďaka vynikajúcim základom, získaným študijnými pobytmi, bol zástancom nových metód v patológii. Počas pôsobenia v Sedmohradsku sa zaoberal hlavne leukémiami, amyloidózou, sarkómami, artériosklerózou a patologickými zmenami srdca pri alkoholizme. Dôstojne reprezentoval uhorskú medicínu aj na medzinárodných fórach.
Na 10. medzinárodnom kongrese v Berlíne v roku 1890 k prednáške R. Kocha poznamenal, že tuberkulóza ľudí a tuberkulóza dobytka sú dve samostatné ochorenia. Žiaľ, o desať rokov neskôr, keď Th. Smith izoloval bovinný kmeň tuberkulózy, ani on, ani Koch necitovali Genersichov záver.
V roku 1891 ho panovník povýšil do šľachtického stavu a dovolil mu používať prídomok „zo Spišskej Soboty" (Szepesszombaty). Koncom 19. storočia prichádza Genersich na Scheuthauerovu katedru a dostáva sa do jej vedenia. Bol vynikajúcim prednášateľom aj diskutérom.
Do Pešti prišiel už ako člen korešpondent Uhorskej akadémie vied. Riadnym členom sa stal v roku 1906. Podobne ako Scheuthauer, aj on bol členom Súdnej lekárskej rady, ako aj Rady verejného zdravotníctva. V rokoch 1900-1901 bol dekanom lekárskej fakulty a v rokoch 1910-1911 rektorom univerzity v Budapešti.
V roku 1913, keď vo veku 71 rokov požiadal o penzionovanie, svoju katedru odovzdal do rúk Kolomana Budayho (1863-1937), Scheuthauerovho žiaka. Genersich ostal aj po penzionovaní aktívny publikačne aj prezentačne na odborných zasadaniach lekárov. Zomrel v Budapešti na konci I. svetovej vojny.
Lekárskej vede sa venovali aj jeho deti: Viliam (*1872 + ?), lekár a ministerský úradník, Anton ml. (*1876 +?), lekár a hlavný nemocničný lekár a Adela (*1878 +?), hlavná lekárka očnej kliniky.
Text z pripravovanej publikácie: PhDr. P. Vítek, prof. J. Rovenský: Významní slovenskí lekári (pracovný názov)
