Rozhovor s dámou bez servítky

Kniha je plná lásky, sexu a humoru. Jej ďalšie dielo – Stalo sa mi všetko – je o niečo vyzretejšie, ale opäť plné moderných vzťahov, trpkej lásky a absurdných zákonov. Kniha napísaná ľahkou, sviežou ženskou rukou, hovorí bez servítky a o tom, čo sa nik neodváži položiť na papier. S okatou Evitou viedla rýdzo ženský rozhovor ďalšia krásna dáma našich médií – Andrea Vadkerti.

V tvojich knihách sú kruté pravdy, silné veci. Ale aj veľa sexu. Nemala si problém dať to čítať napríklad svojmu otcovi?
– Môj otec ich čítal, ale len pár strán. Prvú knihu odložil a povedal: „Už viem, o čom je." Mama pri druhej od dojatia až plakala. Ono je to o tom – keď ideš s kožou na trh, tak musíš rátať, že raz to prečíta aj tvoja dcéra či syn. Došlo mi to až teraz. Lenže už nad tým netreba premýšľať, iba za tým stáť.
Píšeš knihy disciplinovane?
– Zväčša áno. Písanie je o olovenom zadku a disciplíne. Darí sa mi najmä teraz, keď ráno deti rozveziem do školy – nenamaľovaná a v teplákoch. Len čo dôjdem domov, sadnem a hneď píšem, aj štyri, päť hodín sa dokážem sústrediť. Vtedy nedvíham telefóny.
Ale keď sa veľmi vhĺbim do deja, tak to u nás vyzerá asi takto – moje dieťa si pýta malinovku a ja mu poviem: „Ešte päť riadkov! Alebo daj mi ešte päť minút…" A staršia dcérka Linda, ktorá už vie rátať, mi povie: „Mami, už to bolo trikrát päť minút!"
Okolo je veľa lákadiel. Už je pekné počasie, dá sa korčuľovať alebo ideme na opekačku. Ak neodolám, tak sa to nakopí a nestíham. Svoju druhú knihu som ešte len dopisovala, hoci si ju už na webe ľudia kupovali v predpredaji.
Si tak trošku literárna straka, čo vykráda ľudské životy. Ako to riešiš?
– Pokiaľ ide o niečo hlbšie, pýtam si od ľudí povolenie. Aj teraz, pri tvorbe tretej knihy, som to urobila, lebo rozoberám veľmi citlivú vec. Musela som to konzultovať aj s odborníkmi, aby som do knihy vložila správnu emóciu.
Nechcem predbiehať, pretože je to veľmi intímne, bolestivé, nepopísané. Takže som išla po milimetri, lebo to mám založené iba na jedinom človeku, ktorý to skutočne zažil.
Ale pri písaní prvých diel som až tak veľmi nevykrádala. Použila som len isté fragmenty zo života, pár zlozvykov známych ľudí, isté špecifiká, ktoré som potom skombinovala. Ale pri prvej knižke, kde opisujem búrlivé vysokoškolské príbehy, som od priateľky dostala esemesku typu: „Strana 79 – Zabijem ťa!"