Miklík verí, že si raz zahrá na svetovom šampionáte

Tento odchovanec piešťanského hokeja oblieka dres železiarov dve sezóny a v oboch získal medailu. Po maratóne osláv prišiel aj do rodných Piešťan, aby sa o radosť podelil s rodinou a priateľmi. Tak sa zrodil aj tento rozhovor.
Začnime od konca, Košice čakali na titul dlho, aké boli oslavy?
– Také, aké si zisk titulu zaslúžil. Po zápase v Skalici sme to ťahali štyri dni, no v podstate oslavujeme ešte stále. Ja si to teraz užívam s priateľmi doma v Piešťanoch. Šampanské tieklo už na Záhorí, no potom to vypuklo v Košiciach. Primátor nám na radnici odovzdal pamätné plakety mesta. Na radnicu sme sa doviezli v limuzínach. V uliciach Košíc nás vítalo asi desaťtisíc fanúšikov. Bolo to dojímavé.
S nedávno skončenou sezónou teda môžete byť spokojný…
– Pravdaže. Hrával som pravidelne v prvom útoku s Petrom Bartošom a Jurajom Faithom. Celkove som odohral 72 zápasov, v ktorých som za 23 gólov a 24 asistencií nazbieral 47 bodov.
V základnej časti i v nadstavbe sa vám ešte bodovo darilo, no napríklad vo štvrťfinálových dueloch play-off s Banskou Bystricou ste sa do štatistík nezapísali. Čo sa stalo?
– Neviem, no bývajú aj také chvíle, že vám to jednoducho nepadá. V semifinále a finále sa však moje bodové konto predsa len rozrástlo. Skaličanom som dal dva góly a na jeden prihral.
Keď už je reč o Skalici, aký je to pocit hrať proti takému hokejistovi, akým je Žigmund Pálffy?
– Výborný. Žigo opäť dokázal, prečo bol hviezdou aj v NHL a prečo kraľoval v tejto sezóne v našej extralige. Napriek tomu, že mu nevyšli samostatné nájazdy v šiestom finálovom zápase, je to stále „Pán hokejista".
Obráťme teraz list. Vaše hokejové začiatky sú späté s rodnými Piešťanmi. Kedy ste vlastne s hokejom začínali?
– Už si to presne nepamätám, no myslím si, že som mal asi osem rokov. V Piešťanoch som prešiel všetkými mládežníckymi kategóriami. Ako dorastenec som si za ne zahral aj extraligu. Po prechode do juniorskej kategórie som však prestúpil do Liptovského Mikuláša.
Čo vás priviedlo na Liptov?
– Predovšetkým záujem tamojšieho klubu a možnosť zahrať si juniorskú extraligu. Prvú sezónu som tam hrával len za juniorov, no v druhej som už odohral štyri zápasy aj za extraligové prvé mužstvo Liptákov.
Medzi seniormi sa vám začalo v najvyššej slovenskej súťaži dariť až v posledných rokoch, prečo?
– Prechod medzi dospelých je v hokeji vždy náročný. Aj mne preto nejaký čas trvalo, než som sa presadil. Hrával som v útoku s Trochtom a Hovor kom. Keď sa mi začalo na Liptove aj bodovo dariť, prišla ponuka z Košíc, ktorú som nemohol odmietnuť. Východniari mali v extralige najvyššie ambície, preto som neváhal s prestupom ani chvíľu.
Iste nebanujete, veď za dve sezóny, ktoré tam hráte, ste získali dve medaily, navyše si vás všimli aj reprezentační tréneri…
– V kvalitnom tíme Košíc som herne napredoval a aj do reprezentácie je bližšie z klubu, ktorý bojuje o titul, než z toho, ktorý hrá o záchranu.
Blízko k majstrovskému titulu ste mali už vlani, no napokon sa z neho radoval bratislavský Slovan. Neškrelo vás to?
– Spočiatku áno, no potom ma to prešlo. Veď aj strieborná medaila bola pre mňa úspechom.
Výborné výkony v košickom drese vám zabezpečili aj pozvánku do reprezentácie. Koľko reprezentačných štartov už máte na svojom konte?
– Doteraz som ich odohral dvanásť. Reprezentačný gól sa mi zatiaľ dať nepodarilo, no nejaké asistencie už na konte mám.
Piešťanský hokej vychoval niekoľko reprezentantov, no zahrali si len v mládežníckych kategóriách. Ste prvým piešťanským odchovancom, ktorý obliekol dres seniorského „áčka". Na rozdiel od ostatných ste však predtým nehrali v žiadnom mládežníckom výbere. Prečo?
– Asi si ma tréneri nevšimli!
Proti komu ste v seniorskej reprezentácii debutovali?
– Bolo to v minulej sezóne, keď ma tréner Július Šupler nominoval na Nemecký pohár. Po prvý raz som nastúpil v zápase s Japonskom. V reprezentácii som ostal aj po príchode Jána Filca. S výnimkou záverečnej prípravy som s ňou absolvoval všetky zrazy aj podujatia.
Najväčší zážitok som mal zo zápasu vo Švajčiarsku, kde sme v Gstaade prehrali za stáleho sneženia na otvorenom klzisku 3:4 po samostatných nájazdoch. Počas play-off extraligy sme mali nabitý program, takže záverečnú prípravu som s reprezentáciou neabsolvoval.
V širšej nominácii na MS však boli aj dvaja hráči Košíc, no vaše meno medzi nimi chýbalo. Nakoniec necestoval do Švajčiarska ani jeden hráč z majstrovského mužstva. Z akého dôvodu?
– Sezóna bola veľmi dlhá a náročná. Po finále sme toho už mali plné zuby…
Keď už hovoríte o zuboch, v hokeji sa často stáva, že hráči i napriek chráničom o nejaký zub prídu. Ako je to s vami?
– Našťastie, zatiaľ s výnimkou odlomenej časti jednotky mi žiaden zub nechýba. Pritom ani nenosím chránič zubov, pretože sa s ním necítim na ľade dobre.
Hokej je tvrdá hra, ako je to so zraneniami. Obchádzali vás?
– Okrem zopár tržných rán a operovaného ramena sa mi zatiaľ nič vážnejšieho nestalo. Dúfam, že to vydrží čo najdlhšie.
Takmer polovicu svojej doterajšej kariéry ste hrávali v Piešťanoch. Hokejisti ŠHK 37 hrali v tejto sezóne v prvej lige tiež výborne. Videli ste nejaký ich zápas?
– Sledoval som dva finálové prvoligové zápasy Piešťancov v Spišskej Novej Vsi. Bol som prekvapený, ako dobre hrali. Škoda, že potom v prelínačke viac nepotrápili Popradčanov, pretože herne na to podľa mňa mali.
Pre vás sa sezóna definitívne skončila, no reprezentácia práve v týchto dňoch hrá na majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku. Boli ste súčasťou mužstva, takže ho poznáte. Aké mu dávate šance?
– Tréner Filc dal dohromady dobré mužstvo. Výsledky v príprave naznačovali, že by sme nemali mať problém s postupom zo skupiny. Prial by som chalanom, aby sa dostali čo najďalej.
V reprezentácii teraz chýbate. Ak by prišla ďalšia pozvánka, prijali by ste ju?
– Samozrejme. Mojím snom je zahrať si na svetovom šampionáte. Dúfam, že sa mi to raz podarí.
Cieľom každého hokejistu je hrať v zámorskej NHL. Aké sú vaše plány?
– Aj ja by som chcel skúsiť zahrať si niekde v zahraničí. Kde to však bude, je teraz ešte predčasné hovoriť.