Dvadsaťtri rokov po Černobyle…

Prvé informácie o tragédii, ktorá sa stala 26. apríla, k nám prenikli práve na 1. mája, hoci rádioaktívny spád zasiahol Slovensko už dva dni predtým. Výbuch reaktora odštartoval fóbiu z budúcnosti u ľudí, žijúcich v blízkosti atómiek.
Je tento strach oprávnený a v čom sa líši elektráreň v neďalekých Jaslovských Bohuniciach od černobyľskej? Nielen na tieto otázky nám odpovedal Piešťanec Igor Moravčík, inšpektor jadrovej bezpečnosti Úradu jadrového dozoru SR, ktorý má na starosti práve bohunickú jadrovú elektráreň V-2.

V čase havárie ste pracovali v atómovej elektrárni Bohunice, dozvedeli ste sa o nej skôr ako ostatní?
– Zistili sme, že sa niečo deje, ale nevedeli sme čo. Žili sme v dobe, keď sa informácie tajili. Keď 30. apríla začínala nočná zmena a zamestnanci prechádzali radiačnou kontrolou, tí, čo vychádzali z atómky, boli čistí, a dozimetre pípali u ľudí, ktorí vchádzali dnu.
Všetci sme sa čudovali a prediskutovávali túto príhodu práve v prvomájovom sprievode v Trnave. Sovietska vláda potom oficiálne oznámila, že v Černobyle sa stalo nešťastie. Najprv tvrdili, že podľa medzinárodnej stupnice išlo len o malú haváriu.
Po pár týždňoch sa ale rozvinula aj opačná propaganda, ktorá hovorila, že ide o ťažký jadrový výbuch, čo tiež nebola pravda. Nechcem ospravedlňovať to, čo sa stalo, iba vysvetliť, že kvázi výbuch atómovej bomby, teda nekontrolovateľná štiepna reakcia, tam nenastala.
Lokálne výbuchy vodíka po prehriatí aktívnej zóny reaktora v dôsledku technických, ale hlavne chýb „ľudského faktora", však rozmetali budovu jadrového bloku a následne časť paliva a štiepne produkty do okolia a vietor ich odvial do ovzdušia.
Ako prví zaregistrovali problém Švédi, ktorí deň po havárii namerali zvýšené hodnoty radiácie na svojom pobreží a najprv zisťovali, či nepochádza z ich elektrární. Rádioaktívny spád najviac zamoril Ukrajinu, Bielorusko a čiastočne Poľsko. Cez Slovensko prešiel len slabučký oblak zamorenia, ale stalo sa. Monitorovali sme vtedy situáciu u nás a hodnoty boli hlboko pod normou.

Ľudia v okolí atómky prežívali prvé roky strach z budúcnosti. Hoci sa situácia upokojila, rešpekt zostal. Aké sú riziká a rozdiely medzi černobyľskou a našou atómkou?
– Technicky sa to skoro nedá porovnávať. Sovietske reaktory, takzvaného kanálového typu, okrem energetickej výrobu slúžili i na produkciu plutónia, ktoré sa po prepracovaní používalo do nukleárnych zbraní.
Len v krátkosti vysvetlím, ako funguje princíp kontrolovanej štiepnej reakcie v reaktore. Keď sa atómy jadra štiepia, vyletujú rýchle neutróny. Aby trafili ďalšie jadro, musia sa spomaliť na takzvané tepelné neutróny s rýchlosťou podobnou rýchlosti molekuly vzduchu.
Vtedy vzniká vysoká pravdepodobnosť, že neutrón trafí a rozštiepi ďalšie jadro. Na spomalenie neutrónov sa v kanálovom reaktore používa grafit (uhlík). Pomedzi obrovské a ťažké bloky grafitu sú teda uložené palivové tyče, ktoré ochladzuje voda a je potom odvádzaná v podobe pary na výrobu elektrickej energie.
Pri tragédii v Černobyle sa okrem iného operátorom „podarilo" v rámci plánovaného experimentu na nízkom výkone vyradiť z činnosti niekoľko signálov havarijného bezpečnostného systému a došlo k prehriatiu paliva.
Horúce palivo rozpálilo grafit, v reaktore sa nahromadilo množstvo vodíka z chladiacej vody a ten roztrhol obvodový plášť. Horiaci uhlík a vybuchujúci vodík potom rozptýlili rádioaktívne látky do ovzdušia. V našich atómkach máme inštalovaný iný typ reaktora, tlakovodný.
Voda v ňom pôsobí nielen ako chladivo palivových článkov, odkiaľ sa odvádza do parogenerátov na výrobu pary a následne elektrickej energie, ale zároveň cirkuluje v reaktore „ľahká" voda ako spomaľovač neutrónov, na rozdiel od ťažkého grafitu. Je zmiešaná s kyselinou boritou, ktorá má vysokú absorpčnú schopnosť neutrónov.
Táto jej vlastnosť sa využíva pri regulácii prevádzky. Navyše, u týchto druhov reaktorov vzniká spätná väzba, čím vyšší výkon, tým silnejšia protireakcia, ktorá ho brzdí. Pri kanálových reaktoroch s grafitom táto spätná väzba neexistuje.
Je tu mnoho fyzikálnych a technických rozdielov a k takémuto typu havárie v tlakovodných typoch reaktorov nemôže dôjsť. Riziko sa meria podľa pravdepodobnosti vzniku rizika tavenia aktívnej zóny a v súčasnosti je desať na mínus šiestu za rok. Okrem toho sú všetky bezpečnostné systémy zdvojené až strojnásobené a stále sa vyvíjajú.
V súvislosti s jadrovou elektrárňou sa často skloňuje aj slovo rakovina, čo si o tomto spojení myslíte?
– Niektorí ľudia u nás sa po havárii báli jesť mrkvu či piť mlieko, ale myslím si, že tieto obavy sú prehnané. Jadrové elektrárne trvale monitorujú svoje okolie, a to vzorky vody, zeminy, mlieka a ďalších komponentov do okruhu 30 kilometrov.
Tri technické bariéry jadrových blokov vylučujú takmer absolútne únik rádioaktívnych látok do životného prostredia. Podľa štatistík ministerstva zdravotníctva sú hodnoty rakovinových ochorení v našom kraji skôr pod slovenským priemerom.
Černobyľ bol tvrdou morálnou ranou pre jadrovú energetiku vo svete, po viac ako dvoch desaťročiach však dochádza k jej renesancii. Rozhodne by som nechcel znižovať význam alternatívnych či obnoviteľných zdrojov energie, ale problém vidím v ich výkone.
Jednou z možností, ktoré by vyriešili energetické potreby ľudstva, je takzvaná jadrová fúzia, o ktorej sa už dlho hovorí, ale túto reakciu sa dodnes nedarí reálne riadiť a využívať.