Diana Sixtová: Mesto patrí deťom

Keď sa niekedy v sobotu večer vyberiem v Piešťanoch do mesta, nevychádzam z údivu. Najprv prechádzam cez Kolonádový most, tam je to ešte v norme. Lenže hneď ako zídem dolu, zbadám pred bývalým mliečnym barom bandu „násťročných“, ktorým nechceli vo vnútri naliať a tak teraz sprosto nadávajú na obsluhu a rozhodujú čo ďalej, veď noc je ešte mladá.
No nič, idem ďalej, veď to je všade…
Prechádzam cez námestie a zažívam ďalší šok. Mŕtvo ako na cintoríne. Niekde v diaľke sa mihol zamilovaný párik, ale inak mám pocit, že prechádzam cez mesto, kde bývajú buď samí starí ľudia, alebo malé deti, pretože námestie a korzo zíva prázdnotou. Nič iné mi neostáva, len si povzdychnúť a ísť ďalej…
Tak prechádzam cez Námestie slobody na Teplickú ulicu, čo je opačný extrém ako spustnuté námestie. Popravde sa tu vlastne bojím sama prechádzať, pretože pred jedným z podnikov pravidelne postávajú a posedávajú polonahé dievčatká, síce zatiaľ bez občianskeho preukazu, ale s poriadnou dávkou dospeláckej guráže, make- upu na tvári a piskľavého kriku na chlapcov, ktorí sa zo samej hrdosti ožratí mlátia kvôli tomu, že jeden Fero povedal,…
Po tomto zážitku len zrýchlim krok a zastanem, až keď zapadnem v jednej z posledných krčmičiek v Piešťanoch, kde vekový priemer presiahol osemnásť.
Áno, to je ten problém. Piešťany sú mestom krčmovej kultúry. A ešte aj tá je slabá. Každý piatok a sobotu sem prichádzajú tí istí ľudia, bavia sa o tých istých veciach, majú stále tie isté problémy, radosti a ten istý ošúchaný humor. A čo keď chcete tancovať? Máte na výber medzi pár diskotékami, kde sa to hmýri deťmi a navyše tu hučí niečo vzdialene podobné hudbe, tuc tuc, Oh kiss me baby a podobne. Nebývalo to tak ale vždy.
Ešte pred pár rokmi, keď som sa vybrala do mesta, bol tu jeden podnik, kde to žilo. Chodili sem všelijakí ľudia, mohli ste tu stretnúť celkom zaujímavých týpkov a keď sa schystala tancovačka? Do rána hrala muzika od výmyslu sveta, reggae, ska, world music, cigánska muzika, balkánske odrhovačky a všetko dokopy. Keď som tam bola prvý krát, ani som nevedela, že taká hudba vôbec existuje.
Lenže potom túto krčmu zavreli. Vraj im zvýšili nájom, či čo. Nerozumiem politike podnikania a neviem, čo sa vtedy vlastne stalo, ale krčmu zavreli krátko potom, ako na jej návštevníkov zaútočila banda predčasne plešatých chalanov v bomberách.
Nech si každý urobí názor sám. Faktom však ostáva, že keď sa chcem zabaviť, idem do cudzieho mesta, alebo sa zašijem s pár priateľmi dakam na chatu.
Môj otec mi rozprával ako to bývalo kedysi, keď bol mladý. Mesto bolo plné, vraj ľudia v podnikoch sedeli jeden druhému na kolenách.
Keď vidím, ako to funguje napríklad v Nitre, kde to vrie aj v strede týždňa, mám pocit, že je to vysokou školou. Vysokoškoláci sú tí, ktorí udržujú večerný život a celý zábavný priemysel nad vodou.
Alebo, žeby to predsa len bolo o prístupe kompetentných?

Predchádzajúce blogy Diany Sixtovej:

– O vlasoch