Nemala ešte ani pätnásť rokov a už debutovala na paralympiáde

V jej zbierke cenných kovov figuruje sedem zlatých medailí z juniorských majstrovstiev sveta, strieborná z MS 2009 v brazílskom Rio de Janeiro, bronzová medaila z roku 2010 v holandskom Eindhovene, dve strieborné medaily z MS v Turecku v roku 2011, bronzová z MS 2013 v Kanade. Za veľký úspech sa dá považovať i šieste miesto na Paralympijských hrách v Londýne v roku 2012. Ani rok 2014 nebol pre ňu neúspešný, keď na majstrovstvách Európy v holandskom Eindhovene štartovala v šiestich disciplínach. V každej sa prebojovala do finále a v znaku na 100 metrov získala bronzovú medailu.
Cesta k týmto úspechom však nebola jednoduchá. Ako sa Karina k ním dopracovala, opísali jej rodičia.

Zrakový hendikep ju nezastavil
Karina sa narodila ako bežné zdravé dieťa. To, že nie je niečo s jej zrakom v poriadku, si rodičia všimli, keď mala štyri roky. Návšteva lekára a predpísané okuliare nepomáhali. Po dôslednejšom vyšetrení prišla zdrvujúca diagnóza. Karina má postihnuté očné sietnice. V dôsledku neprekrvenia vytvárajú takzvané slepé miesta a tak vidí veľmi obmedzene a skôr len periférne.
Aj napriek problémom so zrakom Karina nastúpila do Základnej školy na Mojmírovej ulici v Piešťanoch spolu so zdravými rovesníkmi. Nepomohlo vynaložené úsilie v učení, jej zdravotný hendikep sa začal prejavovať a Karina oproti spolužiakom začala zaostávať. „Nevyšlo ani zväčšovanie učebníc na kopírke do veľkostí písmen obrích rozmerov. Kontakt s učebnicou a tabuľou na vyučovaní jej chýbal,“ vysvetľuje Karinin otec Igor.
Malá školáčka sa venovala i športovému plávaniu a začiatky si odbila u matky úspešnej slovenskej plavkyne Martiny Moravcovej. „Hľadal som pre ňu šport, kde by oči čo najmenej potrebovala,“ hovorí otec.

Internát okúsila už ako desaťročná
Pre problémy v škole muselo prísť pre rodinu bolestné rozhodnutie a Karina prestúpila na internátnu základnú školu pre zrakovo postihnutých v Bratislave. „Naplakali sme sa všetci, keď začala chodiť na týždňovky. Väčšina detí odchádza na internáty najskôr v stredoškolskom veku. My sme sa museli zmieriť s tým, že je doma len cez víkend už od desiatich rokov,“ spomína na ťažké začiatky Karinina mama Viera.
Ani v Bratislave so svojou záľubou v plávaní neskončila a ujala sa jej nestorka slovenského plávania Daniela Šipošová. „Ono sa to teraz ľahko hodnotí, ale plávanie je drina samotára. Je pravda, že tak ako i v kolektívnom športe sa stretávajú na tréningu viacerí, ale samotný plavecký dril a hltanie kilometrov v bazéne je už na samotnom jedincovi,“ opisuje otec.
Karina ako ktorýkoľvek jej rovesník prežila i všetky obdobia vývoja od detstva cez pubertu až k dnešnej dospelosti. „Boli aj komplikované časy. Pre slabý zrak som mal pre ňu objednanú taxislužbu. Stačilo jej zavolať, že ide na tréning, alebo do školy, o nič sa nestarala a len sa odviezla, no nám vždy na konci mesiaca prišla faktúra s presným rozpisom jázd aj časovými údajmi. A občas ťažko vysvetľovala miesto pobytu, keď sa v telefóne lúčila, že už ide spať a nám prišla naúčtovaná nočná jazda taxíkom,“ spomínajú dnes už s úsmevom rodičia.

Tvrdý tréning priniesol úspechy
I napriek nástrahám puberty poctivý dril na tréningoch sa pretavil a prišli športové úspechy. Titul majsterky Slovenska v jej kategórii ju posunul do medzinárodných vôd a prvé veľké preteky absolvovala ako trinásťročná v juhoafrickom Durbane. O rok neskôr už súťažila na majstrovstvách sveta v brazílskom Sao Paule a úspešné umiestnenie do desiateho miesta jej zabezpečilo letenku do olympijského Pekingu.
Na paralympiáde jej osobné rekordy síce nestačili na medailu, ale účasť na najväčších oslavách športu ju namotivovala a v nasledujúcom roku na juniorských majstrovstvách sveta v Colorado Springs ukoristila sedem medailí v ôsmich disciplínach.

Porážala aj dospelých
Jej prvá medaila medzi dospelými na ňu čakala v roku 2009 na Majstrovstvách sveta v brazílskom Rio de Janeiro. V konkurencii 260 plavcov z 31 krajín sveta v najobľúbenejšej disciplíne sto metrov znak vybojovala striebro.
A Rio je pre Karinu momentálne opäť najväčším cieľom. Už o rok sa tu odohrajú olympijské hry a po ich skončení si brazílske športoviská prevezmú paralympionici. Zatiaľ má splnené štyri „A“ limity a tri „B“, takže celkom určite zabojuje o medaily v siedmich disciplínach.

Bielu paličku odmieta používať
Karina úspešne maturitou ukončila strednú školu, dnes dochádzanie do Bratislavy vymenila za trvalý pobyt a žije v prenajatom byte spolu s priateľom. Ak ju stretnete na ulici, nerozoznáte, že ma vážne zrakové postihnutie. „Niekedy ma jej snaha neupozorňovať na svoj hendikep hnevá. Odmieta nosiť bielu paličku, aby okoliu nedala znať, že má problém. Potom sa jej napríklad stane, že ide na autobus, nevidí poriadne na číslo a skončí úplne niekde inde, ako by chcela,“ vysvetľuje otec.
Napriek tomu, že Karina sa už od rodičov osamostatnila, večery bez vzájomných telefonátov si nevedia predstaviť. Okrem tvrdých plaveckých tréningov a maturity zvládla i masérsky kurz. Uvažuje aj o vysokej škole obdobného zamerania. A práve fyzioterapii by sa po skončení športovej kariéry chcela venovať. Momentálne má však aj ponuku profesionálnej trénerky plávania od materského kluby Dolphins.

Dočítate sa v Piešťanskom týždni číslo 33, ktoré je v predaji od 11. augusta.