Bezdomovec Toréz prespával na zastávke aj s káričkou a psíkom
Záchranca bankomatu z Vrbového, bezdomovec Anton Bielka (71), alias Toréz, od začiatku decembra býva na autobusovej zastávke či blízkej lavičke v centre mesta. V piatok 2. decembra stískal v ruke dvojeurovku, ktorú mu daroval okoloidúci muž. Na svojom kamióne, čiže detskom kočíku, mal celé imanie. Kopu kartónov a lepeniek, prázdnu ploskačku, odrezky z diétnej salámy, kúsky kuracej pečene pre psíka, ktorý pobehoval okolo neho. Bol pekný, s lesklou srsťou, dobre živený.
Záchranca bankomatu myslí viac na psa
„Celý deň len rozmýšľam, ako ho nakŕmiť, aby nehladoval. A nielen jeho, aj mačky,“ povedal skrehnutý starec s hustou prešedivenou bradou, ktorá nevidela holiaci strojček či nožnice možno aj pol roka. „Teraz, keď zbúrali aj poslednú kuticu, kde som býval, prespávam na zastávke. Každý deň chodím otravovať na mestský úrad, aby mi voľačo našli, šak nemóžem ostat v tejto zime. Sľúbili, že mi nájdu nejaký zbúraný dom,“ povedal A. Bielka. Kedysi fešák, dnes troska.
Na tisíceurovú odmenu, ktorú mu v roku 2010 dali predstavitelia ČSOB zato, že pred zamaskovanými lupičmi zachránil bankomat, si už ani nespomenie. I keď na ten okamih celkom nezabudol. Vtedy prespával vo výklenku synagógy, dnes je priestor oplotený. „Išiel som ráno ‚na tovar‘, ale chcel som sa ešte na chvíľu skryť v autobusovej zastávke, lebo vonku bolo mokro. Bol som za rohom, keď som ich zbadal, rozbili sklo a vošli do obchodu. Zakričal som, že zavolám políciu. Vyplašili sa, ja som utekal ku ‚kecafónu‘ štátnej polície, ozvala sa mi tam žena, ale k obchodu prišla hliadka mužov. Zlodeji stihli ujsť.“
Po Vrbovom sa povráva, že Toréz, ak bude táto zima tuhá, ju na ulici neprežije. Ľavú ruku, na ktorej mal popáleninu po jednom z požiarov, mal ukrytú v hrubej zimnej šuštiakovej rukavici. Pravú mu chránila iná, bavlnená, už roztrhaná. „Pekne sa mi to zahojilo, pozrite,“ sňal si mokrú rukavicu a ukázal miesto na ruke, ktoré bolo posiate bielymi škvrnami po popáleninách. Ruka bola funkčná, pohyboval prstami, dokonca ju ani nemal takú zašpinenú, ako sme očakávali. Aj nechty na nej boli na prvý pohľad vcelku čisté a udržiavané. Toréz sa obliekol do vecí, čo mu podarovali Vrbovčania. Na hlave sa mu do výšky týčila vysoká baranicu, akú nosievali naši pradedovia v minulom storočí. Ohrievala ho prešívaná vetrovka s červeným opaskom, značky San Marco Style, na nohách mal prešiváky a obuté čierne adidasky s tromi pásikmi.
Omar Šarif bol pri ňom špata
„To už nie je ten Toréz, ten veľký romantik, akého som ho poznal z jeho mladosti. Mal vlnité, husté havranie vlasy. Ženám sa páčil, mal aj nejakú frajerku. Bol to pohľadný muž. Keď ešte asi v roku 1976 robil zriadenca v hoteli Leier v Piešťanoch, nosieval bielu košeľu, modrý oblek, zverili mu kľúče od všetkých miestností. Nosil zásoby do reštaurácie i kuchyne,“ povedal Vrbovčan Jozef Kopáč. „Prezývku dostal Anton Bielka podľa filmového hrdinu zo snímky 500 míľ cez Amazonku. Omar Šarif bol pri ňom špata,“ skonštatoval obyvateľ Vrbového.
A. Bielka, ktorého J. Kopáč nazýva El Migelom, rodákom zo španielskej Cordoby, mal pestrý život, a vždy „na slobode“. Miloval nezávislosť, čerstvý vzduch, cigaretky, biele víno a v časoch, keď chodil po celej republike s kolotočiarskou rodinou Dubských zo Serede, mal na starosti strelnicu s pestrofarebnými ružami vyrobenými z krepového papiera. Počas jarmokov i hodov za ním chodievali aj Vrbovčania, aby si u Toréza vystrelili ružičku pre svoju milú. „Jeden výstrel zo vzduchovky, čiže jedna diabolka, stála korunu. Keď som netrafil a ruža zo špajdlí nespadla, poprosil som Toréza, aby mi ju dal. Za ďalšiu korunu bola ružička moja a Torézko si hneď utekal kúpiť cigarety,“ povedal J. Kopáč.
Ženám núkal kukuricu v bielych rukavičkách
Vrbovčan si spomenul aj na Torézovo obchodovanie s „požičanou“ družstevnou kukuricou. „Keď išiel z Piešťan, natrhal okolo cesty pri Kocuriciach mladé klásky kukurice a potom ich uvaril. Býval vtedy v byte, ktorý sa nachádzal v Kúrii M. Beňovského. A spolu s nebohým kamarátom Mišom kukuricu ponúkali robotníčkam z Trikoty. Klások za korunu. Toréz si vtedy ako zriadenec hotela dal na ruky biele rukavičky a v nich sladkú dobrotu podával žienkam, čo išli domov z roboty. Spomínam si, že obchodoval so všeličím, aj so žuvačkami. Mal ich plnú kabelu. Zamieňal balíček za pohár bieleho vína u Urbana. Teraz je tam Tequila bar. Takého romantika už vo Vrbovom nebude, keď sa on pominie…“ skonštatoval J. Kopáč.
Toréz chodil po celej republike s kočovníkmi. Spával asi dvanásť rokov v maringotke. Robil aj čašníka v klube vo vrbovskej kruhovke u Rudolfa Kimerlinga. Aspoň tak si na to spomína jeho rovesník. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol A. Bielka mladý, pri sile a rozume. Dnes už ani nevie, akú veľkú penziu má: jednoznačne mu však nestačí. Keď dostane milodar, pekne sa usmeje a svojmu dobrodincovi povie: „Ďakujem vám veľmi pekne, želám vám dobré zdravie a pekný deň.“ Hoci pohľadom uhýba a neustále kontroluje, aby jeho psík Džuna nevybehol pod auto či autobus, je istým spôsobom bezdomovec „elegán“. Má prehľad o odchodoch autobusov, takže vie, či ten do Krajného alebo do Lopašova už odišiel, či pekári z Chtelnice doniesli čerstvý chlieb i pečivo do KGM-ka.
Nájde sa maringotka pre romantika?
Len pred časom žil v mestskej ubytovni na asi meter vysokej vrstve navláčeného odpadu. Spával na debničkách z ovocia, pod ním boli plechovice, kartóny, všelijaké haraburdy, ktoré si sem navláčil. Jeho život je plný paradoxov. Raz má hojno – a vtedy sa okolo neho zhŕknu ako kŕdeľ vrán jeho kamaráti z mokrej štvrte, a na druhý deň mu ostanú prázdne vrecká a ruky v deravých rukaviciach. Raz ho zrazilo auto, a keď sa vrátil z nemocnice, takmer zhorel. Jeho mačka vtedy zhodila sviecu na lôžko, kde spal. To sa opakovalo niekoľkokrát. Toréz stačil zničiť tri izby mestskej ubytovne, prehorela aj strecha, a hoci si to uvedomuje, nedokáže už vyhodnotiť dôsledky svojho počínania. Keď je leto, usmieva sa. V zime mrzne. A bedáka.
„S A. Bielkom je to ťažké, ešte počas môjho primátorovania sme mu asi trikrát vyvážali všetok nahromadený odpad, ktorý zvážal na vozíku,“ povedal nám exprimátor Vrbového Ivan Borovský. Vtedy malo mesto ešte funkčnú eseročku Vetes, kde sa zaoberali aj odpadovým hospodárstvom. Dnes je ale situácia odlišná. „Jednak už za odvoz kontajnerov platíme a na druhej strane nemám ani ľudí, ktorí by boli ochotní odpratať všetok odpad, ktorý pán Bielka naznášal do izby. Ak by to neurobil, mohol si spokojne žiť v priestoroch, ktoré mu mesto poskytlo na ubytovanie rovnako ako jeho susedom. Tí žijú v rovnakej izbe ako on, majú tam kachle aj vodu a spoločné toalety. To iba Toréz má mániu stále niečo zvlekať. Už sme mu niekoľkokrát vzali káričku, ale on si vždy nájde ďalšiu pri kontajneri. Nik z chlapov už nie je ochotný do toho strašného neporiadku jeho izby vstúpiť a odpratávať tú špinu. Boja sa bacilov a možnej nákazy. Ak by mi poslanci schválili prostriedky na kontajnery, ja sám by som sa obliekol do montérok a išiel mu to odpratať. Možno by som tým príkladom zburcoval aj ďalších,“ konštatoval ešte v roku 2011 primátor mesta Ján Jánoška.
Dnes je situácia taká, že múry, kde Toréz prespával, či v jednom, či v druhom dome, sú určené na zbúranie. Ten väčší, na Ulici M. Beňovského, sa už aktuálne asanuje. Aj preto Toréz prespáva od začiatku decembra na zastávke a tiež lavičke pri synagóge.
Keby sa však našiel niekto, kto by mu kúpil starú maringotku, možno by ho zachránil od istej smrti zmrznutím na ulici. Lebo dať ho do domu je utópiou a umiestniť do zariadenia nemožné. Ušiel by aj po štyroch. V Biblii sa však píše: „Ajhľa, človek!“ Možno sa riešenie nájde a vrbovský hrdina, donchuan a nevyliečiteľný romantik s dušou kolotočiara prežije aj ďalšiu zimu.
